La Clameur du silence

Vietor odháňa moje nesmierne dráždivé vlasy, padajú a padajú.. holá hlava.. už ich niet.. stratila som svoju ženskosť.. Závoj z čipiek, ušitý z vôní kvetov, za svitu luny, ženie ma ďalej a ďalej.. kam siaha jeho sila? ? ? Už i on stráca sa.. už ho niet.. tak krásne tajomný, tak krásne mŕtvy.. mnou nežil.. Už v povetrí vznáša sa, už jeho púť nesprevádzam, i on vzlietne tam, kde ho ťahá.. stúpa k nebesám, k nočnej kráse.. .. splýva s dokonalosťou.. Smutne za ním hľadím.. myšlienkami nesiem sa tam i ja.. .. iba telu cnie sa za krásou, za večným šťastím, za odpočinkom.. .. duša už spája sa s čipkami z vôní kvetov.. tam.. tam kdesi, kde to nepoznám.. Slza spúšťa sa, už svet nenapravím, už svoj život neuchránim, všetko, čo ma udržiavalo, stráca sa pred očami, tá žiara je stále silnejšia.. svieti a neprestáva.... Prichádzam na to isté miesto každú noc, zvolávam späť, čo mi patrí.. .. nik a nič nevracia sa.. možno raz.. Prichádzam každú noc a prosím kráľovnú noci, aby i mňa vzala.. ....vzala tam.. .. tam, kde hviezdy žiaria ti z očí, kde priehľadná dúha v temných farbách šťastie rozdáva ... Stále prichádzam .... prosím a čakám... .. vždy dočkám sa odpovede, ....odpovede zrejmej ako známy výkryk, .. pravdepodobnej ako ranná rosa, ... istej ako nie, či áno... ... vždy vyjde slnko.. a ja len odchádzam...