La Clameur du silence

Prosím Vás, milí "čitatelia"... Newiem sa tu vôbec pohybovať a aj tak to asi nemá zmysel, lebo moje "duchaplné" básne nik nečíta :) no ale ak sa sem náhodou dostanete, tak by som sa chcela spýtať veľa vecí... 1. ako vkladať obrázky do textu 2. ako si meniť pozadie a podobné veci --- lebo v tých pomôckach je to príliš slovensky povedané :) .... ak sa niekto ozve aspoň na toto, tak sa budem pýtať aj ďalej :) dííííky

Vietor odháňa moje nesmierne dráždivé vlasy, padajú a padajú.. holá hlava.. už ich niet.. stratila som svoju ženskosť.. Závoj z čipiek, ušitý z vôní kvetov, za svitu luny, ženie ma ďalej a ďalej.. kam siaha jeho sila? ? ? Už i on stráca sa.. už ho niet.. tak krásne tajomný, tak krásne mŕtvy.. mnou nežil.. Už v povetrí vznáša sa, už jeho púť nesprevádzam, i on vzlietne tam, kde ho ťahá.. stúpa k nebesám, k nočnej kráse.. .. splýva s dokonalosťou.. Smutne za ním hľadím.. myšlienkami nesiem sa tam i ja.. .. iba telu cnie sa za krásou, za večným šťastím, za odpočinkom.. .. duša už spája sa s čipkami z vôní kvetov.. tam.. tam kdesi, kde to nepoznám.. Slza spúšťa sa, už svet nenapravím, už svoj život neuchránim, všetko, čo ma udržiavalo, stráca sa pred očami, tá žiara je stále silnejšia.. svieti a neprestáva.... Prichádzam na to isté miesto každú noc, zvolávam späť, čo mi patrí.. .. nik a nič nevracia sa.. možno raz.. Prichádzam každú noc a prosím kráľovnú noci, aby i mňa vzala.. ....vzala tam.. .. tam, kde hviezdy žiaria ti z očí, kde priehľadná dúha v temných farbách šťastie rozdáva ... Stále prichádzam .... prosím a čakám... .. vždy dočkám sa odpovede, ....odpovede zrejmej ako známy výkryk, .. pravdepodobnej ako ranná rosa, ... istej ako nie, či áno... ... vždy vyjde slnko.. a ja len odchádzam...

Deň, keď vstupujem na pekelnú zem už nastal... Vravela som ti, raz to prísť muselo, svet na mňa nie dlho čakal. Prechádzam útlymi opustenými ulicami, len pohľad mŕtvy na mňa hľadí. Môj duch je mi sprievodcom, už iba on zostal, nik netúži byť so mnou. Neviem vyjadriť, čo cítim, ilúzie vzbudzujú vo mne strach, no kráčam si neprekonateľne slobodne. Možnosť voľne dýchať a nepočuť smiech, čo zabíja moje pravé ja... v tejto tme som ho však našla. Ako biedne srdce mi tyká, ako mŕtvo jeho láska ľúbi.. Zablúdim na cintorín , sedím a pokojne premýšľam. Kráľ noci víta ma, spoločnosť mi robí, a ja stále jeho slovám neverím... Tu sloboda dýcha zavretými ústami, upokojujúce zvuky počuť i hluchými ušami. Len duša a ja, len on a opäť on, spomienky a srdca zvon, čo zvoní a neprestáva, zachraňuješ ma iba tým, čo sa málokedy v tvojom srdci stáva. Strácaš ma a ja teba, už nieto citov, čo zaplavujú celý náš svet. O mnoho rokov, všetko zahrabané, v zemi, pochované ako ten najposlednejší smrad bude, vtedy len mŕtvo zaplačem nad dneškom , ktorý už nikdy nepríde!!!! Zbor nemých žien nádherne rozosieva spev do sklesnutých sŕdc, už ani tóny šťastia nepočujem. Ale vnímam a vyžívam sa z tajov mágie , tajov mocného života. Ak nie je vidieť odhodlanú tvár, skrývam svoj zmysel do rúk pána. Iba zvuky, tóny, múza všedných dní , i nocí, odprevadia ma do pokoja. Sila ich pôžitku, sila novej nádeje, nových snov, ustieľa si v mojom vnútri na krátko. Trápenie odchádza, prichádza, prichádza, odchádza, zmätok je telu z trosiek veľký vládca. Ponorená v duševných slzách blúdim dňom, nocou, nenachádzam stále svoj pokoj. Opäť tá hudba, odvaha vzoprieť sa nepriazni osudu, no nič ma nenechá žiť tak zadarmo!!!!! Tvár, čo zastavila mnoho ďalších, neprestajne vidím pred očami. Zavriem, myslím na ňu tiež, ako odísť z nočnej mori???? Už strach veľký v celej duši mám, lebo viem, že sa zasa len klamstvu poddávam. City tohto srdca klamú, presviedčať už niet o čom, sama žijem v jeho tele!!!! keby môžem získať aspoň jednu šancu, jeden pohľad, ktorý ma zbaví pochybností... tie oči...tajomné slová z nich veštím ... Povedz mi pohľadom, koľko zrieknutí pre teba urobiť musím, koľko bolesti zasa pretrpím, či stojí za to, cítiť lásku, alebo ostať večne v priepasti temnoty.....

Vnútri ma ženie pocit samoty, nezmyselnosti môjho života, prechádzam vôkol sveta, kde páli temnota. O krok bližšie zasa k ničomu som, veď raz musím nájsť ten svoj dom. To miesto, kde duša ma očakáva, kde ty podávaš krvavé srdce v rukách. Zlosť, umelý postoj vyschnutého tela, nič nie je svätejšie, ako pravda. Nepochopiteľná ľahkomyseľnosť, tajomná sila, zlá moc, slepá, zúrivá, nezmieriteľná nenávisť, jazyk sa dotýka hraníc svojich možností, nie je možný opísať skutočnosť, ktorá ho presahuje. Obrovský had omotáva neznámeho človeka, pokúša sa ho smrteľne uhryznúť. Olúpenie o slobodu, vedie k smrti, ak sa cítim ohrozená nejakou posadnutosťou, podlieham zlým vášňam, prepadám do smútku, tým viac musím hľadať diabla. Jedine on má moc priviesť ma k úplnej slobode. Sviečky horia v tmavej miestnosti, chladný vánok vstupuje dnu, hľadí ma svojimi dotykmi, vchádza do očí dym, vchádza do nich kliatba. Už vykonávam kultový zrod zla, konám spravodlivosť, mením osudy naše, podlieham zlu za vás. Nečinne opäť čakám, či on vytrvá a na prázdne strany vyryje pravdu, vypáli žiaľ a uchváti neskrotnú dušu, Posadnutá nádejou vdychujem posledný dúšok srdcervúcej bolesti a do včerajšku už nikdy nepozriem, temnote obetujem kľúče od svojej minulosti. Klopot nenaplnených túžob záhadne vynára sa spod čiernych okien, len mesiac v nich môžem uzrieť. najprv prichádzaš ty, srdce uzdravujem, krvou pokropím, nech už nikdy nie je hladné po nedosiahnuteľnom, nech sa nabaží len ozajstného, vyslovujem, čo už dávno temný pán vie, len ospalo zaplačem a prajem si byť vydaná pravej láske. Opovrhnutie ľuďmi premením na slabosť večnú, nezapadám do krajiny snov za princeznú krásnu. Nič nie je odhodlanejšie, než ja v tejto chvíli, ak nie môj pán, zachráni ma on , urobí to rád. už zahaľuje ma čierny závoj, ušitý z krvavej lásky k tebe, z nenávisti voči svetu a bezmocnosti túlať sa ním, obliekam ho, na seba nasadzujem vlastné trápenie. Ten tvor, ktorý ma práve pohrýzol, napil sa zo stuhnutej krvi, zapaľuje plášť útrap mojich. Už celá horím, nič neťaží sklamanú dušu, v zábleskoch, v iskierkach vidím všetky pokrytecké tváre, oslobodenie víta chladné telo. posledný kúsok, posledná iskra, už odpadáva, v nej zahliadnem práve teba, všetko hrá dôležitú hru, sústrediť sa musím práve ja na ňu. O mnoho voľnejšie dýcham, i keď slza zaplavuje celý môj mŕtvy svet.. ...chýbaš mu stále, i napriek tomu, že si zhorel ako myšlienka, čo len bolí. Chladne hľadím, očami chorej duše, spoločníkom mojim len sám diabol je. Jeho otrokyňou zostávam, vraj v temnom svete nikdy nezostávaš sám..., po jeho boku neexistuje trápenie a láska, iba veľká bolesť zarytá hlboko v ukrytom mieste tela!!!!!

Ležím na svojej hrobke, už dávno tu neznel spev čiernych vrán, moje oči tlačia sa k nežne tajomnej oblohe, ďakujem za ten najkrajší dar. Ležím tu a neviem, čo ďalej, odumrela vo mne všetka nádej. Vzduchom lietavým hanbia sa vaše životy, pochopím, ak dýchať bude mi nepekným!!!! Moje ústa červenejú ešte silnejším tónom, očami čiernymi prechádzam sa denne nad obzorom. Strácam silu na duši, už vzduchom lietavým i ona hanbí sa, nie som dokonalé zlo, ani žiadna svätica. Holú zem obklopujú stále viac čipkované šaty, s právom žiť i právo zomrieť ponúka sa mi... Ak svet zahalím do svojich tajomných šiat, už nebude miesta ani času na návrat. Všade spev čiernych vrán, dotykom nemohúcim hýb sa a konečne vstaň. Plná sily kráčam, veľká vznešenosť hľadí mi vlasy, i najhoršie sklamanie v plameňoch zhorí. Utrpíte všemocnú bolesť, krutá pravda nebude vám ani prekvapením, svetu konečne to sklamanie vrátim... a vám všetkým dokážem ako vás nenávidím!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Prsteň s čiernym diamantom trbliece sa na nestárnucich rukách, prikovaný k telu temnému ako kameň ku skalám.. . Ak padne on, padnem i ja, do neznáma otvorí sa moja kamenná hrobka.... Tam, kde vyrité meno už dávno mám, tam odísť práve sa chystám.... Ozveny trblietajúceho sa cinknutia oznamujú svetu mier, so mnou zaniká zlo, čaká ma dlhá čierna sieň.... Spoveďou odplávam do temnej noci, tam kde nežná obloha prekrásne svieti...