La Clameur du silence

Vnútri ma ženie pocit samoty, nezmyselnosti môjho života, prechádzam vôkol sveta, kde páli temnota. O krok bližšie zasa k ničomu som, veď raz musím nájsť ten svoj dom. To miesto, kde duša ma očakáva, kde ty podávaš krvavé srdce v rukách. Zlosť, umelý postoj vyschnutého tela, nič nie je svätejšie, ako pravda. Nepochopiteľná ľahkomyseľnosť, tajomná sila, zlá moc, slepá, zúrivá, nezmieriteľná nenávisť, jazyk sa dotýka hraníc svojich možností, nie je možný opísať skutočnosť, ktorá ho presahuje. Obrovský had omotáva neznámeho človeka, pokúša sa ho smrteľne uhryznúť. Olúpenie o slobodu, vedie k smrti, ak sa cítim ohrozená nejakou posadnutosťou, podlieham zlým vášňam, prepadám do smútku, tým viac musím hľadať diabla. Jedine on má moc priviesť ma k úplnej slobode. Sviečky horia v tmavej miestnosti, chladný vánok vstupuje dnu, hľadí ma svojimi dotykmi, vchádza do očí dym, vchádza do nich kliatba. Už vykonávam kultový zrod zla, konám spravodlivosť, mením osudy naše, podlieham zlu za vás. Nečinne opäť čakám, či on vytrvá a na prázdne strany vyryje pravdu, vypáli žiaľ a uchváti neskrotnú dušu, Posadnutá nádejou vdychujem posledný dúšok srdcervúcej bolesti a do včerajšku už nikdy nepozriem, temnote obetujem kľúče od svojej minulosti. Klopot nenaplnených túžob záhadne vynára sa spod čiernych okien, len mesiac v nich môžem uzrieť. najprv prichádzaš ty, srdce uzdravujem, krvou pokropím, nech už nikdy nie je hladné po nedosiahnuteľnom, nech sa nabaží len ozajstného, vyslovujem, čo už dávno temný pán vie, len ospalo zaplačem a prajem si byť vydaná pravej láske. Opovrhnutie ľuďmi premením na slabosť večnú, nezapadám do krajiny snov za princeznú krásnu. Nič nie je odhodlanejšie, než ja v tejto chvíli, ak nie môj pán, zachráni ma on , urobí to rád. už zahaľuje ma čierny závoj, ušitý z krvavej lásky k tebe, z nenávisti voči svetu a bezmocnosti túlať sa ním, obliekam ho, na seba nasadzujem vlastné trápenie. Ten tvor, ktorý ma práve pohrýzol, napil sa zo stuhnutej krvi, zapaľuje plášť útrap mojich. Už celá horím, nič neťaží sklamanú dušu, v zábleskoch, v iskierkach vidím všetky pokrytecké tváre, oslobodenie víta chladné telo. posledný kúsok, posledná iskra, už odpadáva, v nej zahliadnem práve teba, všetko hrá dôležitú hru, sústrediť sa musím práve ja na ňu. O mnoho voľnejšie dýcham, i keď slza zaplavuje celý môj mŕtvy svet.. ...chýbaš mu stále, i napriek tomu, že si zhorel ako myšlienka, čo len bolí. Chladne hľadím, očami chorej duše, spoločníkom mojim len sám diabol je. Jeho otrokyňou zostávam, vraj v temnom svete nikdy nezostávaš sám..., po jeho boku neexistuje trápenie a láska, iba veľká bolesť zarytá hlboko v ukrytom mieste tela!!!!!