La Clameur du silence

Ležím na svojej hrobke, už dávno tu neznel spev čiernych vrán, moje oči tlačia sa k nežne tajomnej oblohe, ďakujem za ten najkrajší dar. Ležím tu a neviem, čo ďalej, odumrela vo mne všetka nádej. Vzduchom lietavým hanbia sa vaše životy, pochopím, ak dýchať bude mi nepekným!!!! Moje ústa červenejú ešte silnejším tónom, očami čiernymi prechádzam sa denne nad obzorom. Strácam silu na duši, už vzduchom lietavým i ona hanbí sa, nie som dokonalé zlo, ani žiadna svätica. Holú zem obklopujú stále viac čipkované šaty, s právom žiť i právo zomrieť ponúka sa mi... Ak svet zahalím do svojich tajomných šiat, už nebude miesta ani času na návrat. Všade spev čiernych vrán, dotykom nemohúcim hýb sa a konečne vstaň. Plná sily kráčam, veľká vznešenosť hľadí mi vlasy, i najhoršie sklamanie v plameňoch zhorí. Utrpíte všemocnú bolesť, krutá pravda nebude vám ani prekvapením, svetu konečne to sklamanie vrátim... a vám všetkým dokážem ako vás nenávidím!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Prsteň s čiernym diamantom trbliece sa na nestárnucich rukách, prikovaný k telu temnému ako kameň ku skalám.. . Ak padne on, padnem i ja, do neznáma otvorí sa moja kamenná hrobka.... Tam, kde vyrité meno už dávno mám, tam odísť práve sa chystám.... Ozveny trblietajúceho sa cinknutia oznamujú svetu mier, so mnou zaniká zlo, čaká ma dlhá čierna sieň.... Spoveďou odplávam do temnej noci, tam kde nežná obloha prekrásne svieti...